Súľovský hrad sa nachádza len zopár kilometrov od Bytče a kúsok nad obcou Súľov. Kde na vrcholkoch skál oddychujú jeho nepatrne a ľahko priehliadnuteľné zvyšky. Je to zrejme najneprístupnejší a najneznámejší hrad na Považí. Aj preto si vyslúžil prezývku Orlie hniezdo . O pôvode tohto hradu a jeho najstaršej histórií, písomné pramene mlčia. No z archeologických nálezov z hradného vrchu sa dá predpokladať, že už v 13. storočí bolo toto miesto využívané.
Vďaka svojej obtiažnej polohe pravdepodobne spĺňal strážnu funkciu a patril k sústave hradov, budovaných postupne po mongolskom vpáde na naše resp. uhorské územie v roku 1241. O existencií Súľovského hradu sa však zachovala ešte staršia stredoveká zmienka, ktorá pochádza z roku 1193, keď kráľ Belo III. daroval malú skalnú pevnôstku bratom Vratislavovi a Stanislavovi z Trenčína za ich zásluhy v Dalmatínskej vojne. Tento dokument sa však podľa mnohých historikov pokladá za falzifikát. O hrade hovorí aj stredoveké falzum potvrdzované v roku 1278, z ktorého sa dozvedáme, že pevnosť bola zrejme kráľovská.
Neskoršie panstvo Súľov zahrňovalo širšie okolie, dnes známej obce v údolí pod hradom a najmenej od roku 1336 bolo súkromným majetkom. Práve z toho roku pochádza hodnoverný dokument, ktorým je listina kráľa Karola Róberta. Vtedy neveľkú pevnosť udelil predkovi rodu Súľovských, ktorým bol budatínsky kastelán Eliáš. Rodu hrad patril až do polovice 16. storočia. No v roku 1440 pevnosť na istý čas spolu s husitmi (boží bojovníci) obsadil Mikuláš Svidrigaill, stúpenec poľského záujemcu o uhorský trón Vladislava Jagelovského.
Po ich odchode počas panovania kráľa Mateja Korvína, bol hrad opäť prinavrátení rodu Súľovských. Od panovníka dostali súhlas, aby Castellum seu forticium Rohach roširili a dobudovali. Z toho môžeme usudzovať, že Roháč nebol len názvom pevnôstky, ale celej obce (dnešného Súľova). Názov bol zrejme odvodený od neďalekého vrchu Roháč. Časť historikov dokonca považuje toto povolenie za prvú zmienku o hrade. Môžeme sa len domnievať ako asi vyzeral hrad po rozšírení a dobudovaní.
Písomná zmienka o hrade z roku 1470 od kráľa Mateja Korvína
Je zrejme, že podmienky na stavbu takejto pevnosti boli nezvyčajné zložité. Hrad v nadmorskej výške 660 metrov bol vybudovaný medzi troma mohutnými skalnými útvarmi. Najstaršie stredoveké jadro možno predpokladať na južnom z nich, kde sú dodnes poznateľné základy strážnej veže a priľahlý ohradený dvor s cisternou. Na východnom boku zo susediaceho paláca sa zachovali len klenuté priestory prízemia, kam ústi prístupová chodbovita štrbina – čo bol vlastne hlavný vstup do jadra. Štrbina je vysekaná do skaly a na strane, z ktorej bol do nej vstup, ju zhora chránila oválna bašta so smolným nosom. Z vykreslenia Súľovského hradu z roku 1752 sa dá usudzovať, že práve v jadre bola okrem obytných a reprezentačných miestností umiestená aj kuchyňa, práčovňa či klenotnica.
Na východe sa k bradlu jadra pripájala hradba malého predhradia, ktorého súčasťou bola hlavná vstupná brána do hradu. Priestor samotného predhradia, cez ktorý sa ťahal skalnatý hrebeň, pokračoval severným smerom a bol zastavaný hospodárskymi a obytnými budovami. Na severe ukončovali predhradie dva skalné piliere, z ktorých ten východný niesol ďalšiu strážnu vežu. Celková dĺžka hradného priestoru na konci jeho samotného vývoja bola okolo 65 metrov. Stavebným materiálom sa stal poväčšine lámaný kameň z blízkeho okolia spájaný vápenatou maltou. Bolo spotrebované aj množstvo dreva z okolitých lesov, ktoré sa použilo tiež na strešné konštrukcie, podlahy, obklady stien a zárubne.
Súľovské skaly
Hrad nebol príliš prístupný pre povozy, po úboči k nemu viedol iba úzky strmý chodník. Problémom sa stala predovšetkým pitná voda, musela byť na hrad dopravovaná v kožených vakoch alebo sudoch. Už spomenutá cisterna vysekaná do skaly horného hradu zachytávala úžitkovú dažďovú vodu. V budove hradného paláca, kde bola zriadená aj kaplnka sa skrývalo až 18 miestností a na najvyššom mieste stála pozorovateľná sa širokým výhľadom na okolie. Hrad bol zariadený pomerne stroho a tvoril ho jednoduchý a bežný nábytok. Vo svojej dobe spĺňal všetky kritéria bezpečného panského sídla.
V roku 1550 hradné panstvo daroval kráľ Ferdinand I. Habsburský rodu Sirmiensisovcov. Panstvo si však dlho neužili, pretože hrad onedlho dobyl a zdevastoval koristnícky sused z Považského hradu Rafael Podmanický. Po dvoch rokoch sa hrad dostal do rúk právoplatných majiteľov, ktorý ho ako svoje hlavné sídlo obnovili. Písomné pramene nám ďalej hovoria aj o rozsiahlej prestavbe z roku 1682. Tú realizovala Katarína Bošániová– vdova po Žigmundovi Súľovskom. Po smrti svojho manžela investovala nemalo prostriedkov do rekonštrukcie hradu. Súľov sa po nej určitú dobu nazýval Katalinvár a jej sídlo Katarínin hrad. Počas povstania Františka II. Rákociho sa Súľovský hrad pokúšali dobiť kurucké vojská.
Vďaka nedostupnému terénu nemohli povstalci použiť ťažké zbrane a tak sa hrad ubránil. Opravy hradu sa po odchode vojsk už neuskutočnili. Aj keď hrad poskytoval bezpečné bývanie, prestal byť dostatočné pohodlný pre rozvetvenú rodinu Súľovských- Sirmienských. Tí sa v polovici 18. storočia rozhodli namiesto nákladnej rekonštrukcie svoje staré rodine sídlo natrvalo opustiť. Hradný mobiliár presťahovali do renesančných kaštieľov v obci. Dodnes sa zachoval unikátny majetkový súpis zachytávajúci vnútorné zariadenie hradu, ktorý tiež vypovedá o tom, že už dávno nebol len strohou vojenskou pevnosťou.
Aj keď majitelia Súľovský hrad opustili, ešte do roku 1780 ho nechali strážiť dvoma strážcami. Počas svojho takmer dvadsať ročného pobytu na hrade, ho však vôbec neudržiavali, čo spôsobovalo jeho chátranie. Postupne zostala stavba ponechaná svojmu osudu a tak postupne hrad pustol. Vyobrazenie z konca 18. storočia už predstavuje hrad bez striech, no múry väčšiny objektov stáli ešte v pôvodných výškach. Počas nasledujúcich viac než dvesto rokov poveternostných vplyvov v ťažko dostupnej horskej polohe spôsobilo pozvoľné zanikanie hradu.
Svoju daň si určite vyžiadali dve zemetrasenia. Prvé v roku 1763 objekt ťažko poškodilo a nikto už jeho následky neodstránil. To druhé datované do roku 1858, ktoré postihlo predovšetkým okolie Žiliny, bolo zrejme ničivejšie. Starší ľudia ešte v roku 1925 spomínali, ako sa zatriasla zem a hrad sa s desivým hukotom premenil na ruiny. Z pôvodnej veľkolepej stavby sa do dnešných dni zachovalo len niekoľko nesúvislých múrov a drážok zasekaných do podloží skál.
akvarel J.Fischera z roku 1881 – najstaršia zachovalá podoba hradu
Návšteva tohto hradu zostavá i dnes zaujímavým a nevšedným zážitkom predovšetkým vďaka jeho pozícií v centre súľovských skál. Svoju atmosféru zohrávajú i prístupové turistické chodníky, ktoré lemujú viaceré neobyčajné prírodné úkazy (napr. Gotická brána). Aj keď z najslávnejších čias hradu nezostalo takmer nič, nádherný pohľad, ktorý sa nám otvára z vrcholkov hradu stojí za vystúp na toto mimoriadne miesto…
Nedajte sa odradiť nešťastnou tragédiou, ktorá v centre Súľovského hradu postihla mladú rodinu z Kysuckého Lieskovca.
Masív hradu (zač.20.stor.)
Ruiny Súľovského hradu, september 2006
Text zdroj.:
Plaček, M. Bóna, M.: Súľovský hrad. Encyklopédia slovenských hradov, Slovart, Bratislava, 2007, s. 283-284, ISBN 978-80-8085-287-0 Slámka, M.: Súľov. Kamenní strážcovia. Slovenský skauting, Bratislava, 2004, s.181-191, ISBN 80-89136-15-X
Zdroj foto: www.zamky.sk, www.wikipedia.sk, www.sulov.sk
