V pondelok nás zasiahla smutná správa. V krátkom časovom úseku nás navždy opustil už tretí čestný občan Mesta Bytča, vzácny človek, bojovník proti fašizmu, aj komunizmu Pavel Král. Jeho srdce prestalo biť 25. júna v Prahe, vo veku nedožitých 93 rokov. Pavel Král sa narodil v Bytči 1. augusta 1925 v židovskej rodine ako Pavel Kalmár. Ako sedemnásťročný mal nastúpiť do transportu smerujúce do Osvienčimu. Podarilo sa mu ujsť. Skrývalsa v Bytči, Trenčíne, Žiline.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie pridal sa k partizánom v Rajeckej doline. V roku 2014 v mojej knihe Bytčianske rozhovory o týchto udalostiach povedal: „Moju rodinu odtransportovali. Ja som ušiel a od tej doby som sa skrýval až do skončenia vojny. Najskôr u ľudí v Bytči, potom v Trenčíne. Keď vypuklo SNP, stal som sa partizánom. Bojoval som 2. brigáde M. R. Štefánika Žingor – Popov v Rajeckej doline. V bojoch som bol tri mesiace.“
Po skončení vojny odišiel do Prahy, kde na vysokej škole vyštudoval ekonomiku a oženil sa. Po roku 1968 však mohol pracovať len ako robotník, a tak spolu s manželkou a dcérami emigroval do Švajčiarska, kde pracoval ako bankový úradník. Do Prahy sa vrátil po Nežnej revolúcii, kde žil v malej garsónke.
Pavel Král napísal celosvetovo známu knihu Židia v Bytči, v ktorej si zaspomínal na všetkých, ktorí neprežili holokaust. Okrem iného až do konca pomáhal s rekonštrukciou bytčianskej synagógy, za čo mu patrí veľká vďaka. Snažil sa tiež o inštaláciu pamätníka všetkých bytčianskych Židov, ktorí zahynuli počas holokaustu. V Bytčianskych rozhovoroch na otázku: „Prenasledovali vás všetky režimy, Tisov aj ten komunistický. Ste spokojný s tým, ako ste prežili svoj život?“ v roku 2014 odpovedal: „Život som mal strašne dlhý. Som spokojný, som strašne rád. Na druhej strane ale nemecká filozofka Hanah Arendt definovala pojem hanba z prežitia. A to presne cítim, s tým sa celý život vyrovnávam. Nielen ja, ale množstvo ľudí. Nesmiete zabúdať, že ja som prežil, ale takmer všetci moji kamaráti zahynuli. Nielen kamaráti, ale veľmi veľa príbuzných a známych. Veď v Bytči sme boli všetci jedna veľká rodina. A tak sa hanbím, že som prežil. Preto som aj svoju knihu venoval tým, ktorí neprežili. Veď tí moji kamaráti boli takmer všetci múdrejší a šikovnejší, ako ja. Viem to, poznal som ich zo školy. Snažil som sa im tento dlh splatiť knihou. V nej som uviedol všetky mená, aby sa zachovali. Lebo dnes už by nikto nevedel, ako sa tých vyše tristo ľudí volalo. Tých tristotri ľudí jednoducho zmizlo. Hotovo!“
Na otázku, prečo je dôležité nezabudnúť, Pavel Král odpovedal: „Samozrejme preto, aby sa to neopakovalo. Nie je to fráza, klišé, i keď sa to stále opakuje. Dôležité je to preto, že je tu veľká snaha zabudnúť. Snaží sa o to veľa ľudí, vedúcich činiteľov, historikov aj tých, čo píšu o dejinách Bytče. Že dnešní ľudia o tom nič nevedia, je pochopiteľné. Mladým ľuďom o tom nikto nerozprával, ani rodičia a hlavne starí rodičia, ktorí to na vlastné oči videli. Ani v školách sa o tom nedozvedia. Je zaujímavé, že ani tí, čo prežili, o tom svojim potomkom nerozprávali. Ale to preto, že na tie hrôzy nechceli ani myslieť, i keď sa im to stále vracalo.“
Pavlovi Královi udelilo mesto Bytča na môj návrh v máji 2015, spoločne s ďalšími bojovníkmi proti fašizmu, Ivanom Schwarzom a Ondrejom Šamajom, čestné občianstvo. Všetci traja už bohužiaľ nie sú medzi nami. Pavel Král, budete nám veľmi chýbať. Odpočívajte v pokoji!
Foto: autor, Erika Fileková, Dominika Sedláková
