fbpx

Reklama

Toto bolí

Toto bolí. Nie tak dávno, týždeň, dva...sme okolo neho išli s mamou. Pristavili sme, rozjímali a chvíľu v tichom rozhovore, obdivovali jeho krásu. To, ako zvláštne rastie. V strapcoch. Jeho majestát - prerástol dva domy. Obrovský, uprostred sídliska.

-"Sem sme sa chodili hrávať, mami, že. Hentam som si skoro preťala žily na ruke, trčali tam také drôty a hrdzavý plech. Pamätáš?"  Ukazujem jej dvojcentimetrovú jazvičku na ľavej ruke. Keď sa mi to stalo, nechodila som ešte do školy a bola to riadna sečná rana, krv z nej crčala. Upalovala som domov s myšlienkou, že zomieram. Vtedy sa ešte deti hrávali samé na sídlisku a mamy len kontrolovali pohľadom z okna. Chodilo málo áut, skákali sme na ceste škôlku, gumu, hrali vybíjanú. Kreslili kriedou na zem, v plnej vážnosti kočíkovali bábiky, stavali bunkre z deky, lozili po preliezkach. Ako opice viseli na prašiakoch a zberali pohľadnice, servítky, obaly z čokolády a to boli potom iné burzy...deti sa v 80-tych rokoch hrávali vonku. Rodičia nám vtedy pripomínali, že v našom veku pracovali. Zjedli, čo dostali na tanier, keď bolo čo a nemali ozajstné hračky, keď, tak jednu na celé detstvo, podobne oblečenie po starších súrodencoch a o topánkach iba snívali. Otec vyrastal s ôsmimi súrodencami a vravel, že ísť do obchodu s mamou, to bolo za odmenu a vždy mohol ísť len jeden z nich.

Mama:
- "Mohli sem dať lavičky, poskytuje toľko tieňa."
Ja:
- "To nie je len taký obyčajný smrek, pozri ako čudne mu rastú nové výhonky. Nevieš aký je to druh?"
Mama:
- "Keď prší, je plný kvapiek. Idem okolo neho a zastavím sa. Na jar bol vieš aký krásny, tá zelená farba..."

••
Piatková búrka v Bytči zobrala mnohým stromom existenciu, vyvrátila ich z koreňov, či rozťala. Videla som pobité smreky, orech, jabloň, obrovské vŕby, aj lipu. V lese ma niekedy napadne - keď vzhliadame ku stromom, vnímame ich v celistvosti. Presne tak ich príjmame. Obdivujeme. Keď sa nám žiada, objímeme a ideme ďalej. Nepovieme - tamten konár mu narástol príliš hrubý/tenký. Túto mu niečo chýba. Bez tej jazvy by bol krajší. Rastú a prispôsobujú sa vonkajším podmienkam, ktoré nevedia ovplyvniť. Svetlu. Tme. Živlom. Ľuďom. Ľudia....pozerajú na seba do zrkadla a hovoria si: Nemám rád svoju tvár/telo. Nepáči sa mi moje meno. Mám hrozné končatiny. Sú príliš. Hrubé/tenké. Táto jazva je škaredá a tak ju vidno. Mám hrozné vlasy/uši...
Stromy sú stromy a ľudia sú ľudia.
••
Vtedy po veternej smršti v Tatrách - už chápem, keď mi oco povedal, že plakal, keď zbadal tú spúšť. Nevidela som ho ešte plakať.
••
A búrky? Ochkáme z tepla, celé dni a noci myslíme na dážď, modlíme sa zaň. A čo spravíme prvé, keď začne pršať? Utekáme sa pred ním skryť.

Toto bolí

Toto bolí

Toto bolí

Toto bolí

 

You have no rights to post comments

Tento web používa súbory cookies. Prehliadaním webu vyjadrujete súhlas s ich používaním.