Fakty a výmysly spojené s Alžbetou Báthoryovou sa z času na čas budú vyskytovať asi vždy. Podľa archívnych prameňov Bytča zohrala dôležitú úlohu v prípade Báthoryová. Práve Bytča sa v niektorej staršej literatúre nesprávne uvádza, ako miesto kde väznili Alžbetu Báthoryovú.

Samozrejme nieje to pravda na bytčianskom zámku boli súdení a na koniec popravení len jej najbližší spolupracovníci. Taktiež nieje pravda, že by palatín Juraj Thurzo riešil tento prípad spravodlivo a objektívne. Naopak, ako najvyšší sudca krajiny sa pričinil o to, že Báthoryovu za jej, i na tu dobu neuveriteľné a ťažké zločiny ani len nepostavili pred súd a tak unikla trestu, ktorý stihol jej pomocníkov.

Pred tým ako sa dostanem k tomu, akú úlohu zohrala v tejto kauze Bytča bolo by dobre ozrejmiť niekoľko skutočnosti. Podľa rozhodnutia panovníka Mateja II. z 5.marca 1610 a Thurzových pokynov mali Báthoryovej zločiny vyšetriť protonotári Andrej z Kerestúra a Mojžiš Ciráky. Obaja boli výkonnými členmi bratislavského tabulárneho súdu, ktorému predsedal palatín. Vypočúvanie svedkov malo dôverný a informatívny charakter, keďže osoba o ktorej svedkovia vypovedali bola stále na slobode. Cieľom bolo zistiť skutočný stav veci skôr než sa podniknú ďalšie kroky voči Báthoryovej. Už po prvých výpovediach svedkov bolo Thurzovi zrejme, že Báthoryovej za zločiny, ktoré spáchala hrozí strata hlavy a majetkov.

Po týchto prvých výpovediach malo nasledovať písomné pozvanie Báthoryovej pred kompetentný bratislavský tabulárny súd, kde sa mala zodpovedať za svoje činy. Písomné pozvanie zrejme zámerne palatín neposlal, aby sa nekonal žiadny súd. Rozsah a charakter zločinov mohol v tomto prípade skončiť len rozsudkom smrti a všetkého čo k tomu patrilo. Aj keď bol Thurzo v tom čase viac ako tri mesiace mimo domova (s vojskom v Satmárskej stolici), prostredníctvom listov a poslov bol priebežne informovaný o činnosti oboch protonotárov. Môžeme sa domnievať, že palatín pod vplyvom výpovedí a dôkazov vyvinul iniciatívu na záchranu Báthoryovej. Spoločne s jej zaťmi Mikulášom Zrínskym a Jurajom Drugerthom pravdepodobne zosnoval Thurzo tajný plán. Jeho existencia je očividná z listu Mikuláša Zrínskeho, ktorý bol napísaný a adresovaný palatínovi 17. decembra 1610, teda 12 dní pred zadržaním Báthoryovej. Išlo v podstate o spísanie závete a jej umiestnenie na čachtický hrad, kde mala zotrvať až do svojej smrti.

 

Juraj Thurzo

 

Alžbeta Báthoryová, teda čachtická pani bola zadržaná 29. decembra 1610. Thurzo sa so svojim oddielom vydal 27. decembra z Bratislavy smerom do Čachtíc. Okrem iných ho sprevádzali obaja Báthoryovej zaťovia či viacero osobnosti z Thurzovho blízkeho okolia. Je viac ako isté, že palatín zámerne zvolil dni na konci roka. Báthoryová akoby niečo tušila, mala pripravené svoje vozy, na únik do Sedmohradska. Nepočítala však s prekvapujúcou návštevou v čase medzi Vianocami a Novým rokom, keď sa zvyčajne každý zdržiava doma. Thurzo ju tak v čachtickom kaštieli prichytil pri mučení dievčat. Ako dôkaz o tejto udalosti sa dodnes zachoval list, ktorý po svojom odchode z Čachtic, Thurzo vlastnoručné napísal 30. decembra 1610 .

List bol adresovaný jeho manželke Alžbete Czoborovej do Bytče. Píše v ňom: „Prišiel som večer do Nového Mesta nad Váhom chvalabohu v dobrom zdraví. Nádašdyovú (Báthoryovú) som dal chytiť a teraz ju vezú do hradu. Ženy, ktoré mučili nevinné dievčatá, aj s mládencom, ktorý im pomáhal, poslal som hore (do Bytče), nech sú dobre strážení a uväznené v meste, mládenec nech je väznený v zámku. Keď naši vyslaní ľudia a služobníci prišli do kaštieľa, našli tam mŕtvu dievku, druhá od mnohých rán a mučenia už zomierala. Okrem toho sedela tam ešte jedna doráňaná žena a ďalšie, ktoré tá prekliata osoba nechávala pre iné príležitosti, čakali tam pevné spútané.“

Báthoryovú teda prichytili 29. decembra a na pokyn palatína ju nasledujúci deň umiestnili na Čachtický hrad, kde mala zostať do konca svojho života. Od tej chvíle sa stala zajatkyňou na vlastnom hrade, oddelená od okolitého sveta. Okrem rodiny, kazateľov a starej ženy, ktorá jej prinášala jedlo, k nej nesmel nikto vstúpiť. Na Thurzov príkaz zostala ona i hrad strážení.

Táto kauza zatlačila do pozadia aj oveľa krvavejšia prípady, a to aj preto, lebo sa dočkala svojej dokumentácie. To platí i o Bytči, aj keď sa Báthoryová na bytčianskom súde neobjavila, bol o nej, ale bez nej. Samotný súd nad jej štyrmi hlavnými spoluvinníkmi sa začal už 2. januára 1611. O mieste jeho konania rozhodol fakt, že Bytča bola Thurzovym sídlom. Sudcovský zbor tvorilo 24 sudcov, medzi nimi bolo viacero bytčianskych významným osobnosti. V zbore sedeli však aj osobnosti zo Súľova, Oravskej, Turčianskej a Trenčianskej stolice, ale aj prísediaci kráľovskej súdnej stolice. Obvineným položili 11 otázok:

1. Ako dlho slúžili u panej a ako sa k nej dostali?
2. Koľko osôb dala zavraždiť?
3. Kto to bol a odkiaľ?
4. Kto obstarával a lákal obete?
5. Akým spôsobom ich dávala vraždiť a mučiť?
6. Kto jej pri tom pomáhal?
7. Kde pochovávali mŕtvych?
8. Či grófka mučila aj osobne a ako sa pritom správala?
9. Kde to robila (v Čachticiach, Šárvare, Kerestúre, Beckove a inde)?
10. Kto to videl a vedel o jej skutkoch?
11. Kedy s vraždením začala?

Ján Újváry, známy ako Ficko podľa súdneho zápisu vypovedal, že u panej slúžil minimálne 16 rokov. Za ten čas zavraždili 37 dievčat a žien, ktoré nepoznal. On sám zaobstaral dievčatá 16 krát. Mučila aj sama pani, pálila ich železom na citlivých miestach, nahé vyháňala na mráz a tam ich polievala studenou vodou dovtedy, kým nezamrzli. Robila to už za života svojho manžela. Helena Jó priznala, že sama grófke viackrát priviedla niekoľko dievčat, ktoré potom pochovávala. Slúžila u nej 10 rokov a bola dojkou jej deti. Za ten čas pani zabila cez 50 žien. Najčastejšie to robila pani sama, aj vo Viedni a Bratislave. Ona jej pomáhala len z donútenia. O všetkých tých veciach vedeli viacerí členovia panského personálu.

Aj Dorota Sentešová priznala, že panej viackrát priviedla dievčatá, ktoré potom tajne pochovávala. Bola v jej službach 5 rokov a priviedla ju Helena Jó. Priznala 30 obeti, tie však bližšie nepoznala. Menovala aj niekoľko osôb, ktoré obete lákali. Opísala mučenie, ktoré vraj z prinútenia musela robiť aj ona sama. Pamätala sa ako raz pol druha týždňa zomrelo v Čachticiach 5 dievčat. Katarína Benecká, ktorá bola práčkou u Báthoryovej uviedla, že ona dievčatá nevodila. Obeti vraj bolo okolo 50. Najviac ich priviedla Dorota Sentešová, doviedla aj posledné obete, pri ktorých prichytil Báthoyovú palatín. Pri mučení najviac pomáhala Helena Jó. Keď to ona sama odmietla, zbili ju tak, že preležala celý mesiac. Podľa všetkých bola najkrutejšia Delbora zo Šárváru, ktorá neskôr oslepla. Pred súdom svedčilo viacero svedkov, ktorí v podstate potvrdili zločiny Báthoryovej a jej pomocníkov. Podľa niektorých existoval zoznam, ktorý obsahoval mená 650 zavraždených.

 

Alžbeta Báthoryová
Jediný známy portrét namalovaný v roku 1585 kedy mala 25 rokov.

 

Hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 7. januára 1611. V rozsudku vynesenom na základe výpovedí získaných pri mučení sa konštatovalo, vdova po Františkovi Nádašdym ukrutným spôsobom, aký svet ešte od svojich začiatkov nikdy u ženského pokolenia nevidel, spáchala strašné krutosti proti ľudskej krvi na svojich slúžkach, iných ženách a nevinných dušiach. Preto palatín bezbožnú ženu, ktorá vyciciavala krv a smädila po nej a ktorú prichytili pri čine, odsúdili na večné uväznenie v Čachtickom hrade. Palatínov čin súd schválil a po mučení obvinených rozhodol, že Helenu Jó a Dorotu Sentešovú upália za živa a ešte predtým kat železnými kliešťami obom odcvikne všetky prsty, ktoré si máčali v krvi a spôsobili nimi toľko utrpenia. Menej vinného Ficka, odsúdili na sťatie a následné spálenie tela. Katarína Benecká mala zotrvať vo väzení, kým sa o jej vine či nevine nedokáže viac. Rozsudok sa pravdepodobne uskutočnil okamžite, súd v závere už len potvrdil jeho vykonanie.

Kauza Báthoryová bola zvláštna od začiatku a ani bytčiansky súd nebol iný. Pre zaujímavosť:

• nevypovedala žiadna z priamych obeti, hoci minimálne jedná mučenia prežila.
• samotná grófka sa pred súd nikdy nedostala, odsúdili len jej pomocníkov.
• nesvedčili ani ľudia, o ktorých obvinení tvrdili, že o zločinoch vedeli.

 

Nie je to však v tej dobe vôbec nezvyčajné. Svedectvo poddaných bolo takmer bezcenné, vyššiu šľachtu mohli naopak predvolať len po predchádzajúcej citácií, niektorý formálne dosiahnuteľní svedkovia žili ďaleko, iný zrejme neboli k dispozícii z iných dôvodov, no hlavne šlo o grófku. Treba však pripomenúť, že súdy na počiatku novoveku sa z ďaleká nepodobali tým dnešným. Myslím, že ako dôkaz toho stačí spomenúť rozsudok nad Báthoryovej pomocníkmi. Aj napriek tomu rýchlym súdom a vykonaním rozsudku rozhodujúcich svedkov umlčali. Thurzo ako palatín informoval o prípade aj panovníka Mateja II. Oznámil mu grófkino zatknutie, zistilo sa vraj, že zavraždila asi 300 dievčat. Kráľa prípad upútal a po niekoľkých dňoch žiadal širšie informácie. Žiadal pokračovať vo vyšetrovaní a následne urobiť tvrdé opatrenia. Text panovníkovho listu poslal Thurzo Báthoryovej zaťom a synovi.

Matej II. opakovane žiadal palatína o prešetrenie prípadu a uskutočnenie riadneho súdu. Ten panovníkovi sľúbil, že všetko dá preveriť. V skutočnosti sa však nič nestalo a o niekoľko mesiacov sa kráľovi ospravedlňoval, že nevykonal jeho príkazy. Súčasne ho prosil, aby súhlasil s doživotným väzením, čo si želá aj rodina. Jej prípad bol však tak ojedinelí, že ani Thurzo nepoznal trest, ktorý by bol adekvátny jej zločinom. Bratislavská kráľovská komora sa postavila na stranu palatína, keď sa uzniesli na tom, že proces nepatrí do ich kompetencie. „Z doterajšieho vyšetrovania, ktoré sa len začalo a neskončilo, ešte nie je preukázateľné nijaké previnenie.“ Thurzovo posolstvo Matejovi II. bolo teda takéto: „Zostáva na Vašej voľbe a rozhodnutí, či jej bude ponechaný trest, podľa ktorého by mala s ohľadom na slávne činy svojho zosnulého manžela, ktorý bol oddaným a užitočným služobníkom Vášho Veličenstva, doživotne zotrvať v tuhom žalári, berúc tiež do úvahy veľké služby jej synov (teda zaťov) a dcér.“

 

Kráľova reakcia bola vlastne odpoveďou nielen palatínovi, ale aj stanovisko k Bratislavskej kráľovskej komore a žiadosti Báthoryovej zaťov a syna o milosť. Jeho stanovisko nebolo vôbec jednoznačné. Na jednej strane akceptoval palatínov postup na druhej ho odmietol. Uviedol, že súd by mal proti nej zakročiť s plnou prísnosťou, berie však do úvahy zásluhy manžela a prosby príbuzných, a preto schvaľuje doživotné väzenie aj keď ho nepovažuje za dostatočne prísny trest. Ako je zjavne kauza Báthoryová bola v centre pozornosti dlhšie a ešte 24. januára dal kráľ Matej II. opäť príkaz na obnovenie procesu. Zdalo sa, že tentoraz sa vyšetrovanie predsa len pohne dopredu. Vo februári toho roku bol spis pokope (zachoval sa v thurzovom archíve v Bytči), obsahoval takmer 300 výpovedi. Tie dokazovali, že grófka sa dopustila masových vrážd, vlastizrady a bosoráctva. Žiaľ ani po skompletizovaní spisu sa v procese nič nedialo. Je to škoda, pretože dejiny prišli o informácie, ktoré mohli doložiť jej vinu, veľkosť jej previnenia, poľahčujúce či priťažujúce okolnosti, alebo dokonca jej nevinu.

Tak sa stalo, že Alžbeta Báthoryová zomrela uväznená na Čachtickom hrade. O jej smrti existujú tri pramene. Je to stručná zmienka v denníku Juraja Závodského, palatínovho sekretára, že zomrela 21. augusta 1614 v nočnom čase. Druha správa je v archíve Drugethovcov. Podľa nej grófke zomrela ráno o 2. hodine v deň, ktorý udáva Závodsky, pochovaná bola v čachtickom kostole 25. novembra toho istého roku. Podrobnejšie informácie o jej smrti uvádza list Stanislava Thurzu z 25. augusta 1614 Jurajovi Thurzovi. To, že bola pochovaná s takým veľkým časovým odstupom vôbec nieje na tu dobu prekvapujúce. Napríklad palatín Stanislav Thurzo zomrel 25. apríla 1625 a pochovaný bol až 11. januára 1626. Prekvapivé nieje ani to, že Báthoryovú za jej zločiny pochovali v kostole. Mala na to právo, pretože podľa patronátneho práva bol zemepán súčasne patrónom kostola. Pri prehliadke hrobiek v podzemných priestoroch čachtického kostola, ktorá sa uskutočnila 7. júla 1938 sa odkrylo 5 krýpt a množstvo rakiev. No hrobka ani rakva s pozostatkami Báthoryovej sa nenašli. Bola však odkrytá len časť krýpt, ale podľa dunivej ozveny na dlažbe kostola môžu tam byť pravdepodobne ešte ďalšie.

Myslím, že i na tomto príbehu je zjavne, akú dôležitú úlohu mesto Bytča v dejinách Slovenska resp. Uhorska zohrávalo. Nevadí mi až tak veľmi, že Juraj Jakubisku reálie nášho mesta vo svojom pripravovanom filme „Bathory“ nepoužil. Skôr mi prekáža, že Bytča nestáva súčasnosť na svojej minulosti. Ta by podľa môjho skromného názoru mohla oživiť kultúru a turistický ruch v tomto spiacom meste……..